Niečo o bišónikoch
Z histórie
Bišónik patrí medzi najstaršie plemená psov. Prvé zmienky o predkoch dnešného bišona hovoria o malých psíkoch s prevažne bielou srsťou, ktorí boli všeobecne nazývaní barbichoni. Z nich sa neskôr vytvorila celá rada samostatných spoločenských plemien - maltézsky psík, bolonský psík, levíček a havanský psík a ďalší.
Prvá a najpravdepodobnejšia teória hovorí o tom, že námorníci pri svojich častých a dlhých plavbách so sebou brali okrem iného aj svoje psy, ktoré sa už čoskoro rozšírili do takmer celej Európy.
Okolo roku 100 p.n.l. už vznikali mnohé kresby, rytiny , náčrty a vyobrazenia „malých, často bielych a kučeravých psíkov“, ktorí boli už vtedy veľmi rozšírení a obľúbení. Existujú teórie, že títo barbichoni boli rozšírení i v dobe vlády kráľovnej Kleopatry (rok 69 – 30 p.n.l.) a že ich niekoľko dokonca sama vlastnila. Vyobrazenia v egyptských sarkofágoch to iba potvrdzujú.
Druhá teória tvrdí, že pochádzajú z Kanárskych ostrovov, presne povedané z Tenerife. Z tohto dôvodu boli po mnohé roky prezývané aj ako „bichoni Tenerife“.
Tretia teória predpokladá, že pôvod bišonov je na španielskej pevnine, odkiaľ ich španielski námorníci vyvážali za účelom predaja alebo výmenného obchodu.
Nech už je to akokoľvek, isté je, že v dobe renesancie (14. – 16. storočie) sa vyskytovali v Taliansku, kde si získali veľkú obľubu. Čoskoro sa stali vyhľadávanými domácimi miláčikmi talianskej šľachty. Z tejto doby taktiež 
pochádzajú prvé správy o módnej úprave ich srsti. Na prelome 15. a 16. storočia prebiehala francúzska invázia do Talianska, behom ktorej boli bišoni odvážaní ako vojnové trofeje do Francúzska. A práve tu sa dočkali najvyššej pocty.
Už za vlády Františka I. (1515 – 1547) bol bol bišónik veľmi populárny v kráľovských kruhoch a medzi šľachtou. Najväčšieho úspechu sa dočkal za vlády Ondreja III. (1574 – 1589), ktorý bol jedným z najväčších obdivovateľov týchto psov.
Tiež veľa umeleckých diel z tejto doby zobrazuje malého psíka, ktorý je pravdepodobne predkom
bišona a ostatných plemien, ktoré poznáme i dnes. Nájdeme ho napr. na gobelíne „Dáma a jednorožec“ utkanom na konci 15. storočia, ale aj v dielach Albrechta Dürera (1471 – 1528), najmä v jeho drevorezbách. Nemenej slávne sú obrazy od Joshue Reynolda (1723 – 1792) alebo dielo Francisca de Goyi (1746 – 1828) „Portrét vojvodkyne z Alby“, ktorý je zo všetkých diel zobrazujúcich predkov bišonov asi najznámejší.
Obdobie francúzskej buržoázijnej revolúcie (1789-94) znemenalo pre ne veľký pokles obľuby, rovnako ako aj pre iné „šľachtické psíky“. Razom sa ocitli na ulici, kde sa stali vernými spoločníkmi potulných cirkusantov, ktorí v nich objavili temperament a veľký talent na rôzne veselé kúsky dobre využiteľné pri cirkusových vystúpeniach.
Keď sa dostal k moci v roku 1852 Napoleonov synovec Napoleon III. (1808 – 1873), ich popularita u dvora dočasne znova vzrástla, ale po jeho zvrhnutí (1871) sa bišónik stal znova „psom ulice“ a zostal ním v podstate až do začiatku 20. storočia.
Bišoni sa stali vraj v tomto období aj sprievodcami nevidomých ľudí a po 2. svetovej vojne sa konečne dočkali „znovuobjavenia“.
Niekoľko nadšencov z Francúzska a z Belgicka zhromaždilo válkou zdevastovaných zemí potomkov týchto „cirkusových psov“ a pokúsilo sa vypracovať pre nich chovateľský program. Ich snaženie už čoskoro prinieslo prvé výsledky a bol vytvorený prvý štandard plemena a oficiálne bol prijatý 15. marca 1933.
Toto je prehľad členov rodiny bišonov, ako ich zostavil dr. Reichenback v r. 1836: bolognese toys (boloňský psík), silky poodle (hodvábny pudel), bouffet, burgons, brevibilis, flammens, pyrome, bichon (bišónik), maltese (maltezáčik) a lion dog (levíček). Názvy väčšinou vychádzali z oblasti pôvodu psov. Niektoré fakty poukazovali dokonca na príbuznosť s barbetom alebo vodným španielom.
Parížske publikácie uvádzajú, že existujú štyri podskupiny rodiny bišonov: maltezáčik, boloňský psík, tenerifský psík a havanský psík.
V 20. storočí poznamenali chov bišonov obe svetové vojny. Trvalo veľmi dlho, 
kým sa podarilo zjednotiť pozostatky chovného materiálu a pripraviť nový chovateľský program pre obnovu plemena. Do Ameriky bol prvý bišon dovezený už v 50. rokoch a čoskoro nasledovali ďalšie importy. Postupne sa exteriérovo odlíšili od ostatných „bratov“. Mali kratšie telo, vyššie nohy a predovšetkým kratšiu nosovú partiu. Toto všetko ešte zvýraznil nový moderný strih plemena. Z bišónikov sa stali elegantní a atraktívni psíci.
Prvé exporty z Ameriky sa podarilo získať Japonsku v roku 1970. Na európsky kontinent sa vrátil bišónik prostredníctvom Anglicka v roku 1973, Švédska v roku 1976 a ďalších škandinávskych štátov. Nasledovali importy do Nemecka, Holandska a Švajčiarska a neskôr aj do Belgicka a Francúzska, kde však „americkí bišoni“ splynuli s európskym typom.
Do Československej republiky bol prvý bišon privezený v roku 1989 z Rakúska. Nasledovali ďalšie importy z iných štátov, záujem bol obrovský a bišon sa stal jedným z najobľúbenejších psích miláčikov. Za necelých 12 rokov bolo v ČR zapísaných 1700 bišonov.
Zdroj: Bišon Frisé (Jana a Jarmila Křečkovi)
internet
Štandard
FCI štandard č. 215 z 10.1.1972 (upresnenie z 28.4.1995)
Krajina pôvodu:Stredozem, Francúzsko/Belgicko
Doba vzniku: Stredovek
Pôvodné využitie: Spoločník
Dnešné využitie: Spoločník
Priemerná dĺžka života: 14 rokov
Hmotnosť: 3-6 kg
Výška: 23-30 cm
Doba vzniku: Stredovek
Pôvodné využitie: Spoločník
Dnešné využitie: Spoločník
Priemerná dĺžka života: 14 rokov
Hmotnosť: 3-6 kg
Výška: 23-30 cm
Klasifikácia: 9. skupina spoločenské a sprievodné psy; 1. sekcia – bišony a príbuzné plemená, bez skúšky
Povaha:
Bišónik je šarmantný, inteligentný pes, ktorý má veľmi veselú povahu. Je priateľský a verný, bystrý, živý a hravý a nikdy nie je agresívny voči ľudom, ani voči ostatným psom. Miluje spoločnosť ľudí a detí, je veľmi hravý. Svojho pána si v rodine vyberá sám a je na neho veľmi fixovaný.
Bišónik je výborný spoločník, ktorý pre svoju priateľskú povahu môže byť využívaný v canisterapii. Vhodným športom pre toto plemeno je agility.
Výchova:
Tento psík je ľahko vychovávateľný, veľmi dobre a rád sa učí, jeho výchova by však mala byť dôsledná. Bišónik veľmi rýchlo pochopí, čo po ňom jeho pán chce a pri správnom prístupe z neho vyrastie veľmi poslušný a prítulný psík. Tomuto plemenu vyhovuje držanie v byte, nemá veľké nároky na priestor ani na pohyb.
Tento psík je ľahko vychovávateľný, veľmi dobre a rád sa učí, jeho výchova by však mala byť dôsledná. Bišónik veľmi rýchlo pochopí, čo po ňom jeho pán chce a pri správnom prístupe z neho vyrastie veľmi poslušný a prítulný psík. Tomuto plemenu vyhovuje držanie v byte, nemá veľké nároky na priestor ani na pohyb.
Najčastejšie dedičné choroby: luxácia patelly, zákal šošovky, ochorenia srdca
Celkový vzhľad: malý, veselý a čulý psík, živého temperamentu, so stredne dlhou papuľou, dlhou, veľmi našuchorenou srsťou stočenou ako vývrtka, podobnou srsti mongolskej kozy. Hlava je vysoko a hrdo nesená, oči sú výrazné, tmavé, so živým pohľadom.
Bišónik má nezameniteľný vzhľad vďaka svojmu bohatému kožuchu. Jediným kontrastom k jeho bielej srsti sú veľké, takmer čierne oči s čiernym ňufákom.
Temeno: je na dotyk skôr ploché, hoci srsť, ktorá ho pokrýva, vytvára dojem, akoby bolo okrúhle. Temeno je dlhšie ako papuľa.
Stop: málo výrazný.
TVÁROVÁ ČASŤ
Ňucháč: zaoblený, čierny, jemnej štruktúry a lesklý.
Pysky: tenké, dosť suché, aj keď menej ako má šiperka, sú práve také veľké, že prekrývajú spodné pysky. Nikdy nie sú hrubé alebo ovisnuté a sú až po kútiky normálne čierno pigmentované. Spodné pysky nesmú byť ťažké, viditeľné ani povolené, pri zavretej papuli nesmú byť viditeľné sliznice.
Chrup: normálny, to značí, že rezáky spodnej čeľuste stoja tesne oproti a za špičkami horných.
Papuľa: nesmie byť tučná ani ťažká, ale ani špicatá. Líca sú ploché a nie veľmi svalnaté. Čelový sklon je málo výrazný, brázda medzi nadočnicovými oblúkmi je nevýrazná.
Oči: tmavé, pokiaľ možno s tmavými viečkami, sú skôr okrúhle, nie mandľového tvaru, nie sú 
šikmo uložené, sú živé, nie veľmi veľké, bielko nie je vidieť. Nie sú také veľké a vystupujúce, ako ich má bruselský grifon alebo pekinský palácový psík, očné jamky nevyčnievajú, očné gule nemajú príliš vystupovať.
šikmo uložené, sú živé, nie veľmi veľké, bielko nie je vidieť. Nie sú také veľké a vystupujúce, ako ich má bruselský grifon alebo pekinský palácový psík, očné jamky nevyčnievajú, očné gule nemajú príliš vystupovať.
Uši: zvesené, pokryté bohatou kučeravou srsťou, keď je pes v strehu, sú natočené skôr dopredu, ale tak, že sa predný okraj dotýka líc a uši neodstávajú. Ušná chrupavka nesmie dosahovať až po ňucháč ako pri pudlovi, ale má končiť v polovici dĺžky papule. Uši nie sú také široké a sú tenšie ako má pudel.
Krk: je dlhý a vysoko a hrdo nesený. Je okrúhly a pri hlave dosť tenký, postupne sa bez prechodu rozširuje do pliec. Jeho dĺžka zodpovedá približne jednej tretine dĺžky trupu (11:33 cm pri psovi vysokom 27 cm). Za východisko sa pokladá miesto, kde konce lopatiek stoja proti kohútiku.
TRUP
Bedrá: široké a svalnaté, mierne klenuté.
Kríže: zaoblené.
Hrudník: je dobre vyvinutý, hrudná kosť výrazná, nepravé rebrá sú klenuté a nemajú byť strmo zalomené. Hrudný kôš je pomerne dlhý.
Slabiny: dobre vtiahnuté k bruchu, koža je tenká a napnutá, čo vytvára chrtovitý vzhľad.
Chvost: chvost nasadený trochu nižšie pod líniou chrbta, ako má pudel.
Obvykle je vysoko nesený a zahnutý smelo cez chrbát, nesený v smere chrbtice bez toho, aby bol stočený. Nie je skrátený a nesmie sa dotýkať chrbtice, ale srsť môže padať na chrbát.
KONČATINY
Predné končatiny: sú rovné, zvislé a majú jemné kosti.
Plecia: dosť šikmo postavené, nevystupujú, sú také dlhé ako ramená, asi 10 cm. Ramená: neodstávajú od tela.
Lakte: nie sú vytočené.
Nadprstia: krátke a spredu rovné, z profilu sú mierne zošikmené.
Zadné končatiny: široké boky.
Stehná: široké a svalnaté, šikmo postavené.
Päty: väčšmi zauhlené, ako má pudel.
Labky: šľachovité. Ideálne sú čierne pazúriky, ale dá sa to ťažko dosiahnuť.
Koža: pod bielou srsťou sa uprednostňuje tmavá pigmentácia, pohlavné orgány sú čiernej, modravej alebo sivožltej farby.
OSRSTENIE
Farba srsti: čisto biela.
Srsť: jemná, hodvábna, stočená ako vývrtka, našuchorená, podobná srsti mongolskej kozy, nemá byť hladká ani spletená, je dlhá 7 až 10 cm. Je mierne zvlnená a pokiaľ nie je učesaná, tvorí kučierky.
Strih: pes môže byť vystavený s trochu ostrihanými labkami a papuľou.
Veľkosť: výška v kohútiku nemá prekročiť 30 cm. Malá výška je súčasťou jeho úspechu.
CHYBY:každá odchýlka od uvedených bodov sa má pokladať za chybu, ktorej hodnotenie je v presnom pomere k stupňu odchýlky:
– mierny predhryz alebo podhryz,
– zvlnená, spletená alebo príliš krátka srsť,
– pigmentácia prechádzajúca do srsti, tak, že tvorí červenkasté fľaky.
VYLUČUJÚCE CHYBY:
– mäsovosfarbený ňucháč a pysky,
– svetlé oči,
– taký veľký podhryz alebo predhryz, že sa zuby už nedotýkajú,
– stočený alebo skrutkovitý chvost,
– čierne škvrny na srsti.
Poznámka: psy musia mať obidva normálne vyvinuté semenníky úplne zostúpené do mieška.