3. júl 2008
03.07.2011 00:00
"ahoj, ak by sa ti chcelo v niektorý deň budúci týždeň ísť so mnou do Sereďe, tak budem rada... idem kvôli jednému inzerátu o šteniatko" približne taký text mala moja sms správa koncom týždňa kamarátke. Jej odpoveď ma veľmi potešila, išla by rada... Hoci som sa z toho veľmi tešila, lebo som veľmi túžila po psíkovi, mala som z toho zvláštny pocit, pretože som musela doma mlčať, keďže pes neprichádzal do úvahy. Posledné dva dni som nakupovala chovateľské potreby s tým, že možno si šteniatko nezoberiem, idem sa iba pozrieť... Vo štvrtok doobeda som vzala obojok, vodítko, hračky a išli sme spojmi do Trnavy, odtiaľ do Sereďe, kde nás už vzal autom "chovateľ". Cestou, aj počas celého "výletu" sme zažili veľa vtipných situácií, či už s dverami na aute alebo inými dverami. Privítala nás svorka brešúcich bišónikov na záhrade a maličký yorkshir s copíkmi, ktorý sa nám počas celej návštevy milo vtieral. Až tak, že keď mi priniesli dve šteniatka, aby som si z nich vybrala, mi nedovolil ku krabici ani prísť. Dvaja malí bieli medvedíkovia mi nedovolili odísť bez jedného z nich... tak a ešte si vybrať... nakoniec som si vybrala jednu malú bielu guličku, ale poplietli sa a tak som si nakoniec vybrala znova... neviem či to isté šteniatko, ale vybrala som si najlepšie ako som si vybrať mohla pán mi vysvetlil, ako ju česať, čím ju krmiť a pod., odviezol nás na autobusovú stanicu a z Trnavy sme cestovali vlakom do Nového Mesta... malú guličku som mala neustále na rukách a po príchode do Mesta sme rýchlo obchádzali všetky otvorené chovateľské potreby, pretože som mala kúpený iný druh granúl ako mi odporučil "chovateľ". Keďže už bolo tesne pred piatou hodinou, pomaly všetko zatvárali a zrovna také granule nemali nikde... Po tom, čo sme prišli od starých rodičov domov, ma neustále prenasledovalo po celom byte a keďže som využila okamih, keď nikto nebol doma, prvú noc sme strávili sami a na počudovanie, vôbec neplakala... na druhý deň sme si urobili výlet k starým rodičom a čakal nás najťažší krok, ísť domov... Medzi dverami so slovami na otázku koho je ten psík som odpovedala iba "náš"... niekoho by možno porazilo, ale našťastie sa tak nestalo.
Odvtedy uplynuli presne 3 roky a zdá sa, akoby to bolo ešte len včera... za ten čas sa toho veľa udialo, veľa zmenilo a veľa sme sa toho spolu naučili a zažili a dúfam, že ešte zažijeme...