Oravský dogtrekking a Agility víkend

Oravský dogtrekking, Orava Snow 29. 06. - 01. 07. 2012

Agility víkend, Košice 14. - 15. 07. 2012

V piatok poobede sme vyrazili z Košíc a do lyžiarskeho strediska Orava Snow sme dorazili okolo 20-tej hodiny. Rozložili sme stany, odprezentovali sa, vyčkali na meeting spolu s partiou Košičanov vedľa Koliby a pobrali sa do stanov okolo 23-tej hodiny... Keďže som toho opäť vďaka chladnej noci veľa nenaspala, budíček o 5-tej sa skrátil ešte o 10 minút a keďže celý tábor ešte hlboko spal, išli sme sa prejsť hore na svah za sprievodu neskorého východu slnka... Trochu sme sa prechádzakou zohriali a šup baliť veci na trasu a chystať sa. O 6:30 sme už stáli ako prví štartujúci pred Kolibou a ešte pol hodinu sme si tam počkali. O 7-mej nás konečne odštartovali a my sme vyrazili na trasu hore svahom rovnako ako ráno, cez Bučinu a dedinu do hôr smerom na Mačangov Beskyd starou známou trasou, tento rok sme však na zvážnici zelenú hneď našli a k smerovníku Pod Okrúhlicou sme prišli štandardnou cestou a bez kopy blata z minulého roku. Už okolo 8-mej slnko nebezpečne hrialo čo neveštilo nič dobré a postupne ešte pridávalo, čo je na Oravskú Lesnú extrém. Čiže hneď zo začiatku som mala niekoľko kríz kvôli počasiu, týkajúce sa našej budúcej účasti na akciách tohto typu... Najmä úsek z predchádzajúceho roku, cestičky obsypané papradím boli úžasné, až na odbočenie zo zelenej značky na nejakú nevýraznú vrstevnicu, ktorú sme si všimli až na GPS, s ktorým som nasledovne behala cez kríčky a hľadala smer cesty, ktorá naväzovala na pôvodnú zelenú. Našli sme, naviazali na krásnu širokú zelenú a pokračovali po turistickej trase. Na Holi nás čakala živá kontrola ako spred roka, len na opačnej strane cesty. Tentokrát padlo neskutočne vhod čerstvé ovocie a najmä melón, ktoré mali pre nás prichystané. Vydýchali sme sa a pokračovali ďalej na Príslopec, Paráč, Sedlo pod Minčolom a pod Kubínskou Hoľou. Cestou sme stretávali nie veľmi optimistických vracajúcich sa MIDárov a LONGárov, častokrát už bez vody a v najväčšom teple cez obed. Cesta hore na Sedlo bola nekonečná. Našťastie sme asi najťažším úsekom vďaka nášmu pomalšiemu tempu prechádzali už poobede za slabšieho slnka, ale aj tak stále veľmi pripekalo, cesta stúpala a nie a nie cieľového vrcholu... Zato obrovská radosť sa dostavila okamžite ako stromy pominuli a vyšli sme na lúku, kde sa v diaľke týčil už aj vysnívaný smerovník, pod ktorým sme si chvíľku zregenerovali sily a pobrali sa cestou späť, dúfajúc, že živá kontrola na nás počká, keďže voda pomaly ale isto dochádzala. Cesta dolu bola jednoduchšia a rýchlejšia, hoci voda 2 hodiny pred živou kontrolou úplne došla, iba psom som ešte šetrila pár deci.... Odteraz sme šlapali s vidinou vody a primárnym cieľom dôjsť na živú kontrolu. Slnko pomaly ustupovalo, hoci stále bolo dosť teplo, okolo 19:30 sme dorazili na živú kontrolu, ktorá nás zásobila poslednými fľašami vody, posedeli a vybrali sa rovnakou betónkou ako pred rokom smerom do Oravskej Lesnej, ktorá sa zdala dlhšia ako vtedy a nekonečná. Ale hlavne, že voda bola doplnená. V Oravskej Lesnej sme sa zastavili na kofolu v Štadión bare a už po tme avšak bez čelovky sme prešli cez Bučinu a svah, okolo chaty Kohútik a medzi 22:00 a 22:30 sme vkročili do cieľa, do Koliby. Psíkovia sa navečerali, posedeli sme pri kofole a jedle, vyrozprávali si zážitky z trasy, vypočuli kapelu, poniektorí sa dosýtosti vytancovali a okolo 1-nej v noci zaľahli do stanu... Síce spať sa mi opäť nedalo, hoci noc bola tentokrát teplá, počúvala som hudbu, ktorá hrala až do rána. Budíček bol tentokrát o 6-tej a opäť sme sa prechádzali po svahu, keďže tábor dospával predchádzajúcu noc. Aj nedeľa bola extrémne horúca, stany sa rýchlo vysušili, zložili a čakali sme do 10-tej na vyhodnotenie. Slnko neskutočne pálilo, vyhodnocovalo sa rýchlo, vzali sme si diplomy, schladili kofolou a vyrazili smer Liptovská Mara, kde sa aspoň Dusty s Kiarou ovlažili a zaplávali si, keď už Nela s Blancom nemajú radi vodu, Viktor s Editou takisto a na stanici v Liptovskom Mikuláši sme si počkali na neklimatizovaný rýchlik a v uličke prežívali hlavne psy najhoršie 3 tropické hodiny, počas ktorých som ich ovlažovala a otvárala v staniciach obidvoje dvere. O 17-tej sme konečne vystúpili na stanici v NMnV.

O 2 týždne, v polovici júla, nás klub organizoval oficiálne preteky, v sobotu - Agility sobota, kde pretekalo vyše 30 pretekárov postupne v 3 veľkostných kategóriách a v nedeľu skúšky, rozdelené okerm výšky aj na výkonnostné kategórie, s účasťou vyše 50 pretekárov. V sobotu som rozmýšľala ešte nad ďalšou akciou a nebola som absolútne rozhodnutá čoho sa zúčastníme. Veci zbalené, psy pripravení, odchádzame smer Poprad. V poslednej chvíli som odomkla dvere a vymenila prepravky a smer Anička a agility preteky. Prišli sme síce až po 8-mej a so stavbou parkúru som veľmi nepomohla, ale chytila som sa "mojich" stopiek a kontrolne sme zapisovali behy. Posledný beh sme si odbehli aj my s Nelou ako doskokani, tým pádom sme hodnotení neboli a keďže video tentokrát nie je, skúsim to zhodnotiť tak, že jediná taka výrazná moja chyba bolo slabé vedenie (volanie) okolo tunela, ktorý sa obchádzal k druhému tunelu a Nela mi do neho krásne vbehla, čiže oficiálne by sme sa boli DISkli. S čím máme často problémy sú iné, hlavne zónové prekážky ako tie, na ktorých trénujeme. Tu sme mali zapožičaný látkový tunel, kde mala Nela jedno odmietnutie a vrátila sa z neho von. Opravili sme však správne a po ukončení prvého dňa a vyhodnotení sme si ho pár krát prebehli už bez problémov. Druhý deň nasledovali skúšky, o 7-mej sme začali chystať parkúr a tentokrát boli psy rozdelení nielen podľa veľkostí ale aj výkonnostných kategórií. Každý mal oproti predchádzajúcemu dňu o 1 beh menej, čiže 3 behy, pričom prvé 2 boli skúškové a 1 jumping. Stopky som tentokrát nedostala, tak som iba prestavovala veľkosti prekážok a sledovala pretekárov. Posledný jumping sme si zasa s Nelou prebehli ako doskokani s jedinou mojou chybou, resp. odmietnutím bolo, že som opäť nevýrazne ukázala na tunel, okamžite sme však opravili a bežali ďalej. Po dlhej dobe som sa stratila a namiesto rovno som sa na sekundu nasmerovala vpravo. Bleskovo sme to vytočili a pokračovali súvisle do cieľa. Celé zhodnotenie behu je iba moje vlastné hodnotenie, keďže nás nikto neposudzoval a ani nemeral čas, z každého jedného behu sa však učíme a snáď nabudúce rovnaké chyby nespravíme. Btw. v tomto behu mi už látkač prebehla krásne :-))

Počasie nám vyšlo skvele, dokonca až moc teplo, hoci predpovede hovorili o daždi a zasa jeden pekný víkend je za nami :-))

Fotografie: nela-bichon.rajce.idnes.cz/Oravsky_dogtrekking_2012_29._6._-_1._7./